04 apr Spoznávanie Večného mesta Rím – časť druhá

Spoznávanie Večného mesta Rím – časť druhá

 

Myslím, že v prvej časti som Vám opísal zážitok z môjho príchodu do Ríma a nezabudol som Vás zoznámiť s jedným z mojich obľúbených miest v Ríme – Circus Maximus. Miesto s úžasnou minulosťou a zároveň neuveriteľnou energiou, teda aspoň na mňa to tak vplýva a vy by ste to mali ísť tiež zistiť a hlavne zažiť.

Je proste čarovné aj napriek nášmu dosť rozpačitému zoznámeniu, ale povedzme si pravdu.

Ani s najväčšou láskou nášho života to predsa nešlo hladko hneď od začiatku. Boli sme nesmelí, plachý a hlavne sme sa spoznávali až pokiaľ neprišlo k vzplanutiu.

Tak presne také bolo moje spoznávanie Ríma a presne ako pri prvej láske prišlo vzplanutie, ktoré by som prirovnal k výbuchu sopky. Neuveriteľná energia a vášeň.

Musím sa síce priznať, že je tu jeden maličký rozdiel medzi prvou láskou a vzplanutím vášne k Rímu. Veľmi ťažko sa s ním mojká 😀 aj keď vlastne dotyky sú možné, aj keď nie na každom mieste. Takže vlastne stále ako prvá láska 😀

Poďme radšej ďalej do mesta, ktoré som chcel spoznať inak ako len bežný turista. Chcel som spoznať jeho tajné zákutia, malé uličky a miesta kde nechodia turisti, ale len domáci. Proste miesta kde Rím patrí len rímanom.

Prvá vec bola urobiť si plán ako vlastne spoznať toto mesto a priznám sa, podaril sa.

Ako prvý krok k spoznaniu Ríma bola návšteva väčšiny známych pamiatok a to som si zaumienil zvládnuť v jeden deň. Bol to dobrý plán veď keď niekto pozná Rím tak vie, že vlastne tie pamiatky nie sú ďaleko od seba.

Fontána Di Trevi, Piazza Navona, Pantheon, Španielske schody, Vatikán, Castel Sant’Angelo – Anjelsky hrad, Piazza del Popolo a už vlastne ani neviem čo všetko som v ten deň videl, ale jednu vec viem, Nápad vidieť všetky tie miesta a plus nejaké čo som ešte nespomenul za jeden deň a prejsť pri tom asi 33 km po meste miest v šľapkách nebol až tak dobrý nápad ako sa v prvom momente zdal. Áno v šľapkách!! Viem, to nie je dobrý nápad, ale v auguste je v Ríme naozaj horúco a mne to ráno pred odchodom z hotela prišlo ako normálna vec. Pravda je, že večer po príchode do hotela som už mal iný názor na spoznávanie Ríma v šľapkách 😀

Zhrniem to. V jeden deň som videl všetky pamiatky Ríma, ktoré vám ukáže cestovná kancelária v priebehu troch dní. Musím sa priznať, že ten môj plán ako spoznať Rím začal mať trhliny, lebo večer keď som pozeral fotky som zistil, že všetky tie úžasné miesta som preletel rýchlosťou strely bez toho, že by som si to užil. V tom ma napadla úžasná myšlienka ako to napraviť. Jednoduchom som si upravil svoj plán a určité miesta som sa rozhodol navštíviť znova.

Ráno po raňajkách som sa vybral von smerom k rieke Tiber a popri nej až k Anjelskému hradu. Inak musím sa priznať, že vždy keď som v Ríme nikdy nevynechám prechádzku popri tejto rieke, ktorá je lemovaná impozantnými Platanmi a tie v horúcich dňoch zabezpečujú príjemný chládok.

V tento deň bolo síce horúco, ale nie preto, že pálilo slnko. Rozpálený Rím z predošlých dní dostatočne nahradil slnko čo spôsobilo neuveriteľnú vlhkosť a teplotu. Mračná na oblohe zvestovali búrku, ktorú som potreboval ako soľ, lebo vzduch sa doslova stával nedýchateľným. No aj napriek počasiu som dorazil k Anjelskému hradu s pôvodným úmyslom vyliezť hore a pokochať sa mestom. Tento plán po príchode na miesto nebol realizovaný z dvoch dôvodov. Ten prvý bola rada na lístky, jak za socializmu rada ma mäso v 1985 v Poľsku, no a ten druhý dôvod bol môj neuveriteľný smäd. Vonku bolo fakt horúco jak v pekle, voda nezaberala ani keď som ju pil a ani keď som si ju lial na hlavu a v tom momente som zbadal na brehu rieky Tiber párty stany. Rozhodol som sa to preskúmať.

K rieke schádzate po kamenných a dosť strmých schodoch zanechávajúc za sebou dnešný Rím niekoľko metrov vysoko nad hlavou. Môj odhad bol niekde medzi 6 až 8 metrov.

Popri rieke som prišiel k párty stanom kde dvaja chalani zapájali káble a rôzne hadice.

Po negatívnej odpovedi na moju otázku či už majú otvorené ma zaplavilo sklamanie a beznádej, ktoré boli okamžite nahradené optimizmom. Jeden z nich sa opýtal čo by som si dal 🙂 Ja som skromne odpovedal, že vodu, ale hneď som svoju odpoveď zmenil. Prečo? Jednoducho, zbadal som výčapné zariadenie a možnosť dať si orosené pivko v tom teple mi prišla lepšia voľba ako piť vodu. Dopadlo to dobre. Pivo som získal aj keď nie čapované, lebo mi bolo vysvetlené, že oni majú vlastne ešte zavreté a celé svoje zariadenie len zapájajú a vykladajú.

Po obdržaní chladeného nápoja som si sadol k stolu priamo pri rieke a kochal som sa výhľadom na Anjelsky hrad vychutnávajúc si pivo, kľud a ten pohľad. Kľud preto, že všetci ľudia čo sa tlačili hore na ulici tam aj zostali 😀

To posedenie bolo úžasné rovnako ako aj ten chalan čo mi doniesol aj druhé pivko, lebo po chvíľke prišiel zase s drevenou táckou. Na podnose bola klobáska a nejaké pagáčiky a tieto dobroty boli podané s vysvetlením, že to sú jeho výrobky a chce aby som ich ochutnal. Úžasné 🙂

On to priniesol dobrovoľne a nechcel za to nič. Podobné veci v našich končinách nevídané.

Klobásku som zjedol, pivo vypil a trošku dlhšie som sa lúčil s mojimi novými kamošmi, ale pokračoval som ďalej popri rieke, lebo mi to prišlo pohodlnejšie ako sa hore predierať davom ľudí.

Ešte som sa poriadne ani nevzdialil od posedenia pri pivku a ono to prišlo. Mračná sa zatiahli, všade sa zotmelo a neuveriteľne začalo fúkať. Všetci sme čakali poriadnu búrku.

Opustil som rieku. Čakal na búrku. Pokračoval som ďalej a ten dážď stále nič. V zmysle odporúčaní mojej sestry som pokračoval na Piazza del Popolo kam som aj dorazil. Sestra mi to opisovala ako niečo neuveriteľné a úžasné, ale mňa na tom námestí prekvapila len jediná vec. Začalo pršať 🙂 vzduch sa ochladil, teplota klesla a zrazu bolo všetko úžasné.

Opustil som Piazza del Popolo uličkou plnou luxusných módnych značiek s cieľovou stanicou hotel. Po ceste do hotela som sa rozhodol, že musím vidieť Via Appia Antica, cestu otvorenú v roku 312 pred n.l.

Na druhý deň som sa zobudil do krásneho slnečného dňa jemne ubolený, nachodený, ale odhodlaný vidieť čo najviac z tohto úžasného mesta. Najedol som sa a hneď som vyrazil za svojim cieľom Via Appia Antica poučený skúsenosťou, že spoznávať Rím nemôžem v šľapkách. Bola to totiž bolestná skúsenosť 😀

Ako správny dobyvateľ som zapol google maps nech kuva viem kde sa nachádza Via Appia Antica, spustil som navigáciu a vybral som sa určeným smerom. Išiel som podozrivo dlho, preto som neustále kontroloval navigáciu v telefóne a aj napriek tomu som si nejakým zázračným spôsobom vybral asi tú najdlhšiu trasu na miesto určenia, ale povedal som si, nevadí veď chcem spoznať Rím.

V jednom momente sa môj google zbláznil, lebo mi tvrdil, že som na mieste. Áno bolo to nejaké miesto, ale vôbec sa mi tam nepáčilo. Stál som na asfaltovej ceste medzi nejakými budovami, ale akokoľvek som sa snažil uveriť môjmu telefónu, nevedel som uveriť, že toto je tá najstaršia cesta dochovaná z rímskych čias.

Zase som zadal smer mojej cesty do Uja Googla a zrazu mi vyhodil nový výsledok, čo malo za následok pozdvihnutie nálady družstva v počte jeden kus.

Odhodlaný som sa vybral novým smerom podľa navigácie a začalo to vyzerať sľubne. Opustil som asfalt, objavil sa lesík a dokonca aj náučné tabuľe. Vedel som, že som sa tentokrát vybral správnym smerom.

Prechádzal som lesíkom s náučným chodníkom a obdivoval som rekonštrukciu jednoduchého obydlia z ranného obdobia Ríma. Vedel som, že idem správnym smerom, lebo to bola jediná cesta v tom lesíku a ja som už v diaľke videl tie úžasné pozostatky z rímskych čias.

Túto moju fatamorgánu zrazu narušil nejaký plot a betónový objekt pripomínajúc schody, síce veľké schody, ale schody. Hľadal som spôsob ako obísť ten betónový objekt, ale zistil som, že toto nie je cesta tak som sa rozhodol využiť to divne vyzerajúce schodisko, ktoré mi nedávalo žiadny zmysel v lesíku, ale cudzia krajina iné spôsoby, proste som to nejak neriešil.

Dobre si myslíte, tie schody neboli schody, ale len podzemný objekt, ktorého stupňovitú strechu som videl zo zadnej strany. Ja viem, pisal som, že to boli čudné schody, ale myslel som, že to tak má byť veď Ujo Google by sa nemýlil. No mýlil sa hajzlík jeden. Musel som sa zase vrátiť na tu asfaltovú cestu cez celý lesík. Čo už, iná cesta nebola.

Neskôr som zistil, že som sa motal v Parco Regionale Appia Antica, ale aj tam som dokázal nejako zablúdiť a motať sa v priestoroch správcu toho parku. To preto tam boli tie betónové budovy a veľa plotov 😀

Keď som sa vrátil na asfaltovú cestu tak som sa rozhodol proste pokračovať smerom von z mesta a hneď po chvíli som prišiel na rázcestie kde boli samé tabuľky s nápisom Via Appia Antica. Rozhodol som sa pre strednú zlatú cestu. Zlá voľba. Tá cesta viedla do kopca a k Catacombe di San Callisto. Nemôžem sa sťažovať, bolo tam krásne, ale mňa hnevalo len to, že som proste zase nedošiel do cieľa a tak som rezignovane pokračoval hore kopcom k tým katakombám.

Bolo neuveriteľne horúco a mne dochádzali sily. Veril som, že hore bude nejaký bufet či reštaurácia kde sa budem môcť osviežiť a zároveň si aj oddýchnuť. Mal som pravdu, reštaurácia tam bola, ale bolo tam aj niečo s čím som nerátal. Neuveriteľná hromada turistov. Neskôr som pochopil, že ich tam vozili autobusom z druhej strany, lebo zo strany odkiaľ som prichádzal ja prišlo len pár ľudí.

Rozhodol som sa navštíviť katakomby kde som sa chcel aj schladiť, lebo je predpoklad, že v hrobke bude chladno, či??

Po zistení, že tam dolu nemôžem používať fotoaparát a ani kameru prišlo k radikálnemu prehodnoteniu plánov. Katakomby sa nekonali. Hľadal som teda kávu a miesto na sedenie.

Vybral som sa do reštaurácie, ktorá slúžila aj ako predajňa suvenírov. Bola neuveriteľne plná.

Káva nepripadala do úvahy. Prišlo sklamanie.

Objavil som ale automat na nápoje, preto moja nálada opäť prudko stúpala, lebo ten automat nikto neokupoval. Kúpil som si chladenú vodu, sadol som si, napil som sa a zistil som, že tá voda sa nedá piť. Bola neuveriteľne studená. V automate predávali vodu v poslednej fáze kvapalnosti, lebo ešte kúsok a bola by to voda v pevnom skupenstve.

Sedel som, oddychoval som, ohrieval som vodu na slnku a rozmýšľal čo bude ďalej vzhľadom na skutočnosť, že cieľ mojej cesty som nenašiel.

Rozhodol som sa vrátiť späť do centra a to aj preto, že som bol dosť ďaleko a čas bol pokročilý.

Našiel som bočnú uličku, ktorá viedla von z areálu na nejakú cestu. Bolo rozhodnuté. Priznal som si porážku a zahájil som cestu späť.

Ocitol som sa na zaujímavej a veľmi úzkej ceste, ktorú lemovali dosť staré malé domčeky čo pôsobili ako by patrili do starej doby rímskej.

Unavený som v diaľke zbadal zastávku autobusu a rozhodol som sa využiť jeho služby. Autobus mi zdrhol pred nosom. Musel som pokračovať peši. Na zastávke som si ani nepozrel kedy pôjde druhý autobus, len som kráčal a kráčal ďalej peši.

Niekde v strede tej zvláštnej cesty prešiel okolo mňa autobus. Zistil som, že chodí každých 10 minút. Najbližšia zastávka bola až pri hradbách a to bolo bolestivé zistenie,lebo to bolo ešte ďaleko.

Poviem vám, že som v ten deň nachodil 36 km a mal som toho naozaj dosť, preto som sa rozhodol kúpiť si pivko, sadnúť si na terasu a skúsiť zistiť kde sa stala chyba.

Chybu som objavil hneď. Ja som vlastne stále išiel po Via Appia Antica len s tým, že tá časť po ktorej som chodil bola normálne používaná aj v dnešných časoch. Tá zaujímavá časť cesty bola odo mňa vzdialená pár minút chôdze. Poučenie dňa, nikdy sa nevzdávaj 😀

Pre mňa to dnes znamená len toľko, že sa tam musím vrátiť a prejsť sa po tej skutočnej ceste Via Appia Antica.

V Ríme som stále hľadal niečo bombastické a úžasné, ale stačilo mať len otvorené oči a pozerať okolo seba, lebo v Ríme nie je miesto, ktoré by nemalo úžasnú históriu.

Chodil som okolo miesta kde bol zavraždený Gaius Iulius Caesar a zároveň som sa každý deň pozeral na miesto kde bol spopolnený a napriek tomu som o tom nevedel a zistil som to až doma. Tie miesta majú neuveriteľnú energiu. Na mieste kde bol Gaius Iulius Caesar spopolnený aj dnes ľudia nosia kvety a chodia sa modliť a to aj po viac ako dvetisíc rokoch od jeho spopolnenia. Neuveriteľné proste.

Rím je plný úzkych uličiek pričom niektoré sú len slepé a iné nie, ale v každej nájdete zaparkovaný skúter a skoro v každej nájdete nejakú reštauráciu – Trattoria. Počas mojej prvej návštevy mi Rím pripadal strašne špinavý, smradľavý a túlanie sa po tých úzkych uličkách ma v tom len utvrdilo. Áno je pravda, že každý deň ráno nájdete tie uličky smradľavé a plné odpadkov, ale nebolo by to fér voči Rímu keby som tvrdil, že to tak aj ostane. Nie neostane to tak, lebo od rána sú v uliciach čaty ľudí a techniky odstraňujúc pozostatky bujarých večierkov. V Ríme sa totiž nebavia radi len domáci, ale aj neuveriteľná hromada turistov.

Rím mi proste učaroval nie len svojou históriou, ale učaroval mi hlavne ľuďmi čo tam žijú a vytvárajú celkovú atmosféru mesta, lebo akokoľvek milujem jeho históriu tak mi verte, že tie ruiny vám neponúknu domácu klobásku, neopýtajú sa vás odkiaľ ste a ako sa vám tu páči, nebudú sa s vami smiať a vtipkovať.

Opísať zážitky z Ríma v nejakom blogu ani nie je možné, lebo aj teraz mi idú hlavou spomienky na toto mesto, ale keby som ich všetky napísal tak už by som hádam nepísal blog ale knihu.

Ak sa niekto z vás rozhodne cestovať do Ríma a bude chcieť poradiť, pokojne mi môže napísať na adresu info@ludophoto.sk rád poradím.

Ľudo